Hrad Šintava patril už od včasnostredovekého obdobia medzi najvýznamnejšie opevnenia na západnom Slovensku. Jeho úlohou bola ochrana dôležitého brodu cez Váh. Tento brod ležal na najdôležitejšej ceste, ktorá pretínala juhozápadné Slovensko a spájala Budín s Prahou. Z toho dôvodu ju nazývali aj Českou cestou. Hoci skutočný obchodný ruch sa na tomto cestnom spojení rozprúdil až za panovania Ľudovíta I. (1342 - 1382), šintavský brod mal veľký význam už v dobe veľkomoravskej, teda v 9. storočí. Tadiaľto totiž prechá-dzala cesta spájajúca Nitru s južnou Moravou, teda dve najdôležitejšie politické centrá Veľkej Moravy. Túto skutočnosť nepriamo potvrdzuje aj uhorský kronikár neznámeho mena, zvaný preto Anonymus, ktorý žil v dobe panovania Belu III. (1172 - 1196). Anonymus spomína Šintavu v súvislosti
s príchodom Maďarov do Karpatskej kotliny na prelome 9. a 10. storočia. I keď mnohé údaje v Anonymovej kronike vyvolávajú pochybnosti, je isté, že šintavský hrad už v 12. storočí patril medzi najvýznamnejšie na celom Slovensku. Bol to vodný hrad a pôvodne ležal na ostrove uprostred Váhu. Po povodni v roku 1719 sa situácia zmenila. Váh opustil svoje koryto oddeľujúce Sereď od Šintavy a túto obec doslova preťal. Časť Šintavy aj s hradom sa dostala na seredskú stranu a po zmene hraníc sa aj fakticky stala súčasťou Serede. Preto aj minulosť hradu i obce Šintava, ktorá v stredoveku a v rannom novoveku hrala významnejšiu úlohu ako Sereď, sú súčasťou dejín mesta. Šintavský hrad sa stal centrom rozľahlého panstva ku ktorému patrili okrem Serede aj mnohé okolité obce.
V 15. storočí ho vlastnil mocný rod Rozgoňovcov. Po ich vymretí začiatkom 16. storočia získali hrad a panstvo na základe záložného práva Turzovci. V tom čase sa však situácia v krajine dramaticky zmenila, čo malo vplyv na ďalšie osudy hradu i celej oblasti juhozápadného Slovenska. V roku 1527 vypukol boj o uhorskú korunu medzi Ferdinandom Habsburským a Jánom Zápoľským. Občianska vojna trvala až do roku 1538, no do jej priebehu sa ako spojenci Zápoľského zamiešali Turci. Už v roku 1530 podnikli lúpežný vpád do oblasti medzi Váhom a Hronom, pričom vypálili mnoho dedín. Potom ako sa Turci roku 1541 zmocnili Budína, pevne sa usídlili v strednej a južnej časti Uhorska.
V roku 1543 dobyli Ostrihom a na druhej strane Dunaja si vybudovali opevnené predmostie. Odtiaľ podnikali nájazdy do údolia Váhu, Hrona a Nitry. V tej dobe vzrástol vojenský význam Šintavy a hrad bol nanovo opevňovaný.

Z titulu záložného práva bol v polovici 16. storočia vlastníkom Šintavy i panstva významný vojenský veliteľ Ferdinanda I., gróf Július Salm. Ďalší Ferdinandov vojvodca pochádzal zo Serede, v histórii je známy skôr ako Gašpar Seredy, no v latinských listinách sa sám uvádzal ako Gaspar de Szered (Gašpar zo Serede). Po Salmovej smrti roku 1595 obnovili v Šintave svoje vlastnícke práva Turzovci. Opevnenia hradu boli zosilnené, ale neodolali náporu povstalcov vedených Štefanom Bočkajom roku 1605. Za Turzovcov bola Šintava významným strediskom. V roku 1622 sa tu konala evanjelická synoda, ktorú zvolal Stanislav Turzo, krátko predtým zvolený do funkcie najvyššieho hodnostára
v krajine. Po vymretí Turzovcov v roku 1636 Šintava, hrad i panstvo, prešli do rúk Esterháziovcov.

Ešte predtým, roku 1619, zažil hrad vpád vojakov sedmohradského kniežaťa Gabriela Betlena. Šintavu i celé okolie ohrozovali neustále Turci už aj preto, že iba v Šintave a Hlohovci sa dalo poľahky prejsť na západnú stranu Váhu. Hrad odolal tureckému obliehaniu v roku 1663, Turkom sa ho napriek prevahe nepodarilo dobyť. Koncom septembra 1663 však ovládli Nové Zámky a natrvalo sa tu usídlili na 22 rokov. Z pevnosti si vytvorili sídlo Novozámockého ejáletu (kraja), do ktorého mala patriť aj obec Šintava a Sereď. V nasledujúcich dvoch desaťročiach zažili obe sídla množstvo tureckých prepadov a preto hrad i ďalšie opevnenia plnili svoju funkciu. V roku 1681 snem
v Šoproni rozhodol, že obyvateľstvo troch okresov Bratislavskej stolice má pracovať na zosilnení opevnenia Šintavy i Serede. Šintava zažila obliehanie ešte po vypuknutí Rákociho povstania v roku 1703. Povstalci sa po troch týždňoch hradu zmocnili a zriadili si tu významný oporný bod i zásobovacie stredisko pre vojsko.

Po porážke pri Trenčíne roku 1708 povstalci Šintavu opustili.
V rukách kurucov však ešte dva roky zostali Nové Zámky, odkiaľ podnikali vpády do širokého okolia. Obyvatelia Šintavy i Serede prežili ešte veľa dramatických chvíľ až do definitívneho konca posledného protihabsburského odboja v roku 1711.