Prednáška odznela v Seredi dňa 25. 2. 2005
V minulosti sa Sereď nachádzala na križovatke suchých ciest s vodnou. Ako obchodné centrum južného Považia bola známa svojimi trhmi a jarmokmi, obchodom s dobytkom, obilím a drevom. Sereď mala aj pltnícky prístav, kde končila časť pltí, ktoré sem splavovali drevo a rôzny tovar zo severného Slovenska. Výhodná geografická poloha ako aj prírodné, hydrologické a hospodárske podmienky napomohli aj rozvoju mlynárstva
v Seredi. Na Váhu bola plávajúca „mlynská osada“,
v ktorej sa sústreďoval väčší počet vodných – lodných mlynov.

Vodné mlyny „plávajúce“ na riekach označujeme termínom lodné mlyny. No v ľudovom názvosloví sa tento termín nevyskytuje, používa sa názov vážsky mlyn alebo dunajský mlyn, podľa rieky na ktorej mlyn „plával“, resp. na brehu ktorej rieky kotvil. Termínom „lodné mlyny“ nazývame osobitnú skupinu vodných mlynov, ktorých súčasťou sú lode (loďky, člny, resp. pontóny), na ktorých sú mlyny postavené. Lodné mlyny sa stavali na riekach so silným prúdom vody, ktoré často po povodniach menili svoje koryto. Pri zmene koryta alebo sily vodného prúdu ich mohli ich preniesť na iné vhodné miesto.

Podľa urbára šintavského panstva z roku 1794 žilo
v Seredi 23 mlynárov, ktorí mali na Váhu 17 lodných mlynov. Mlynská kniha Bratislavskej župy z roku 1881 eviduje v Seredi na Váhu 14 lodných mlynov, resp. ak k ním pripočítame aj mlyny v Strednom Čepeni, ktorý je dnes už súčasťou Serede, bolo ich 19. Podľa urbára z roku 1794 mal každý mlyn svoje pevné miesto, ktoré vyznačoval cechmajster. Mlynská kniha Bratislavskej župy z roku 1881 v zmysle vtedajších predpisov určuje stále miesto pre seredské lodné mlyny od pevného bodu. Napr. mlyn s poradovým číslom 1, patriaci Adamovi Remenárovi sa nachádzal od rožného domu číslo 61 vdovy Remenárovej, ktorý stál
v Seredskom Novom Meste (dnes súčasť Serede) 89 metrov po brehu Váhu. V čase keď bola na Váhu „stredná voda“, mohol byť mlyn od brehu vzdialený 10 metrov, v čase „malej vody“ bola povolená vzdialenosť väčšia, 30 metrov. Mlyny museli byť po oboch stranách označené tabuľou s poradovým číslom a menom majiteľa mlyna.

V uvedenom roku bolo v Seredi spolu s dvomi susednými obcami (Valtov Šúr, dnes Šúrovce a Dolná Streda) na Váhu spolu 59 lodných mlynov. Najviac sa ich nachádzalo v Dolnej Strede, kde ich súpis eviduje až 32. Najväčší známy počet vážskych mlynov bol
v roku 1877 zaevidovaný v Nitrianskej župe, v obci Šoporňa, kde ich bolo až 47. Podľa súpisu z roku 1877 bolo na Váhu v úseku Sereď – Neded evidovaných 192 lodných mlynov. Podľa Jána Hanušina sa na slovenskom úseku Dunaja a na Váhu koncom 19. storočia nachádzalo asi 625 lodných mlynov, na celom Slovensku ich bolo 650. Na prelome 19. a 20. storočia ich počet výrazne poklesol. Znižovanie počtu lodných mlynov súviselo s rozvojom moderných priemyselných mlynov na parný, motorový a neskôr na elektrický pohon. K tomu prispievala aj hospodárska politika vlády.
Tento historický vývin neobišiel ani Sereď. Prvý parný mlyn v Seredi pracoval už v roku 1862. Bol jedným z piatich parných mlynov v Bratislavskej župe.

Vznikol prestavbou budov zaniknutého cukrovaru. Neskôr vznikol v centre mesta parný „Kubíčkov mlyn“. Pri Váhu postavili vodný pobrežný „Quittnerov mlyn“, ktorý v roku 1917 prestavali na motorový pohon. Mlyny pribudli aj v susedných obciach,
v Hornom Čepeni (dnes miestna časť Serede),
v Dolnej Strede a Šintave. Počet lodných mlynov poklesol aj v Seredi. V období trvania prvej ČSR ich bolo 10, v roku 1945 ich počet klesol na 5. Vyrábali múku, jačmenný a kukuričný šrot, pšeno a jačmenné krúpy.



Posledný mlyn na Váhu v Seredi patriaci Gejzovi Ujvárymu zanikol v roku 1951. Podľa Hanušina to bolo na jeseň o rok neskôr a mlyn patril Jozefovi Hanzlíkovi, (obyvateľovi Mlynárskej ulice č. 162).
V Hlohovci existoval posledný vážsky mlyn na brehu rieky ešte v roku 1956.
Posledný lodný mlyn na Slovensku bol vážsky mlyn Štefana Košťana, ktorý fungoval v Zemnom pri Kolárove ešte v roku 1964.
Základnou súčasťou lodného mlyna sú dve loďky, lode (ojedinele je to len jedna širšia loď, viď dunajský mlyn na predošlej strane) nesúce mlynicu a jedna loď, na ktorej je upevnený hriadeľ vodného kolesa. Tieto lode mali svoje špecifické názvy. V Seredi tieto lode nazývali hajovy (z maďarčiny hajó = loď, hajómalom = lodný mlyn). Lode pod „vážskym“ mlynom sa nazývali: krajník (loď od brehu) a palečník (od vodného kolesa; zasahovalo do nej palečné koleso). Palečník v Seredi volali hrubý hajov. Loď nesúca vonkajšie ukončenie hriadeľa vodného kolesa (od rieky) sa nazývala vážnik. Podľa dĺžky vodného kolesa bol vážnik od mlynice vzdialený 5 až 8 metrov. Šírka lodí bola asi 2 metre a dĺžka sa pohybovala od 10 do 12 metrov. Užší bol len krajník, mal šírku 1-1,4 metra. Výška lodí bola 1,5 metra. Lode, člny boli navzájom pevne pospájané drevenými trámami, hradami. Na predných, niekedy aj na stredných hradách boli mostíky – lávky, ktoré slúžili pri opravách a manipulácii. Na stredných, prípadne na predných hradách bol tzv. hám, stavnica s kyjanicou, ktorou sa reguloval prítok vody na koleso. Vzhľadom na konštrukciu mali lodné mlyny konštantný ponor.
Dĺžka vodného kolesa bola 5 až 8 metrov, priemer malo 4 až 4,5 metra. Hriadeľ vodného kolesa bol dlhý 9 až 12 metrov a mal priemer 50-60 cm. Na jeho zhotovenie používali kmene duba a červeného smreka. Vodné koleso malo 20 lopatiek. Mlynári si na Váhu pred lodnými mlynmi stavali hate, ktoré odrážali vodu od brehu šikmo pod koleso. Hať mlynári budovali
z kolov zatlčených do dna rieky, ktoré vypletali vŕbovým a topoľovým prútím.

Mlynica mala dĺžku 7 metrov, šírku 4 a výšku 4-4,5 metra. Výška stien bola 2 metre. Postavená bola na obdĺžnikovom pôdoryse. Zastrešovala ju sedlová alebo valbová strecha pokrytá šindľom, ktorý v 20. storočí nahradil plech.
Manzardová strecha sa na lodných mlynoch vyskytuje v Hlohovci a okolí až v druhej dekáde 20. storočia, čo súviselo so zavádzaním valcových mlecích stolíc do týchto mlynov. Podľa Hanušina sa prvé valcové mlecie stolice objavili v lodných mlynoch v Hlohovci v roku 1911 a v Seredi v roku 1913.











V exteriéri seredských lodných mlynov sa táto modernizácia prejavila tým, že sa na strechách objavujú malé strešné nadstavby, pod ktorými sa ukývali horné hlavy korčekových výťahov. Tieto nadstavby nazývali holubníky alebo komíny. Vnútorný priestor mlynice nebol prestropený a preto bol jeho súčasťou aj podstrešný priestor. Vertikálne mlynicu členili dve podlažia: spodná dlážka a malá dlážka. Spodná dlážka zaberala celú plochu mlynice, malá dlážka tvorila zvýšené podlažie – mlynské lešenie s kameňovým zložením a násypným košom.
Nosná konštrukcia mlyna – mlynice a lodí (člnov) bola drevená rámová s výplňou. Na jej zhotovenie použili mlynári dobre vysušené dubové a agátové drevo. Výplň tvorili na lodiach fošne, na mlynici dosky z jedlí a smrekov. Na najviac namáhané časti lodí používali dubové a agátové drevo. Drevo mlynári nakupovali u pltníkov. Komletný vážsky mlyn v Seredi mal hmotnosť asi 18 ton. Stabilitu mlyna voči brehu zabezpečovali tri drevené hrady tzv. zápory. Predná zápora bola pripevnená jedným koncom k palečníku, druhým koncom na brehu. Zadné zápory niesli lávku, ktorá spájala mlyn s brehom.
Lávku tvorila fošňa šírky 30-40 cm. Keď bola lávka kratšia podopierali ju kozami, keď bola dlhšia hajovcom. Lávka nemala zábradlie a preto sa niekedy stalo, že pri prenášaní plných vriec z nej do vody spadol aj skúsený mlynár. Známe sú aj tragické prípady, keď sa mlynár utopil.
K lodnému mlynu patrili aj ďalšie dva pomocné člny. Väčší z nich zvaný hajovec slúžil na podopretie lávky, ktorá spájala mlyn s brehom rieky. Hajovec mal dĺžku 6 až 7 metrov. Menší čln sa nazýval lodek. Lodek bol manipulačný čln a slúžil na prepravu po vode, pri práci na hati a okolo mlyna. Stále miesto mlyna zabezpečovali systémom priväzovania. Mlyny v staršom období priväzovali ku kolom zatlčeným na brehu rieky (niekedy aj ku stromom) tzv. húžvami, ktoré splietali z dubových alebo vŕbových vetiev. V mladšom období používali konopné laná, železné reťaze, neskôr aj oceľové laná. Lodný mlyn bol zvyčajne priviazaný dvomi reťazami. Reťaze mali dĺžku 50-80 metrov.

Lodné mlyny pracovali sezónne. Preto ich mlynica bola konštrukčne riešená tak, aby sa dala na zimu ľahko rozobrať a na jar opäť ľahko zložiť. Mlyn museli v čase od Veľkej noci do začiatku žatvy na brehu poskladať a „položiť“ na vodu. Po príchode prvých mrazov ho vyložili na breh. Vtedy reťaze navíjali na kôl pomocou páky špeciálnym zariadením (navijakom) zvaným gbal. Gbal bol dutý drevený valec, ktorým reťaz po nasadení na kôl navíjali. Tým mlyn priťahovali k brehu. Odvíjaním reťaze sa mlyn od brehu vzďaloval. Na brehoch Váhu stáli drevené búdy, v ktorých mali mlynári uložené zariadenie mlyna počas zimného obdobia. Cez sezónu búdy slúžili na uskladnenie obilia, múky a mlynárskeho náčinia.

Regionálne sa lodné mlyny navzájom odlišovali. Dunajské mlyny na rozdiel od vážskych boli väčšie. Dĺžka člnov dunajských mlynov bola 20-24 metrov. Od vážskych mlynov sa odlišovali aj lodné mlyny na Malom Dunaji.
Pri vážskych lodných mlynoch sa domy mlynárov nenachádzali. Seredskí mlynári obývali domy v ulici, ktorá končila blízko Váhu, na Mlynárskej ulici. Tento názov ulice je už na pozemkovej mape Serede z roku 1855 (Müller Gasse) a zachoval sa dodnes.